PÁR SLOV O MOJOM "PSÍČKARENÍ"
Už odmalička som mala rada zvieratká, no najviac sa mi rozvil vzťah ku psom.
Keď som bola ešte v perinke, tak ma strážila verná vlčica Anita (NO, bez PP) a neskôr i spolu s labradorkou Brixou (bez PP). Čas plynul, roky pribúdali a Anita viac a viac stárla až jedného dňa zrazu „nebola“. Vtedy ako dieťa som to tak nevnímala, no bolo mi to ľúto.
Následne na to rodičia kúpili bullmastiffa Bora (s PP) a na rozum mi prišli iné myšlienky – mala som „živého plyšiaka“ :D. Mal veľmi rád deti, no zdravie mu neprialo. Už ako dvojročný prekonal operáciu na nohe – mal potrhané šlachy. O pár rokov ho toto čakalo znova.
V týchto časoch prišiel nový psí prírastok – papillon Bony (s PP, Bonbon de Pompadour), ktorý je doteraz čiperný a výborný spoločník.
Boro v siedmych rokoch odišiel na chronické zlyhanie obličiek. Namiesto neho sme Brixe kúpili novú kamarátku Aidu (NO, s PP, Ada z Arthemilly).
A tu sa to začalo.
Bola som viacej vonku –na dvori ako doma. Brixu na staré kolená (cca 11 rokov) som naučila „sadni“. Všetci z toho boli paf, ako sa mi to podarilo. Brixa onedlho pošla tiež a ja som sa tým viac zaujímala o Aidu. Teraz bola kráľovnou dvora len ona. Onedlho jej do kráľovstva vstúpila 
labradorka Clara (bez PP), ktorá mi doteraz na dvori poštekuje a krúti chvostom. Jedného dňa som si povedala, že ich budem chodiť kŕmiť, púšťať, venčiť, starať sa o ne... Tu som si uvedomila, že mať psa nie je len tak. Znamená to mať i veľkú zodpovednosť. Priebežne som sa Aidu snažila učiť hociaké povely, až ma to začalo nadmieru baviť. Sem-tam som prečítala v knižke ako na to a veľakrát som to skúšala v praxi. Nejakým spôsobom som sa dozvedela o gbelskom kynologickom klube. Nemusela som sa dlho rozhodovať. Vzala som do ruky vodítko a jednoducho – IŠLO SA smer CVIČÁK!!! S rozžiarenou tvárou no i s váhavým a neistým krokom som vstúpila do tohto klubu. Starí členovia ma hneď prijali medzi seba a začali mi pomáhať s výcvikom. Učili ma ako sa ku psovi správne správať, upozorňovali ma na rôzne detaily, ktoré ovplyvnili veľa vecí z výcviku a nasmerovali k lepšiemu. Postupom času som ju celkom dobre vycvičila, no uvedomovala som si, že na skúšky s ňou ísť nemôžem – kvôli jej hlboko zarytej bitkárskej povahe.
Keď Aida mala asi dva a pol roka, ozval sa ujo, že by potreboval dobrého vartáša. Hneď som pochopila že ide o Aidu. Po dlhom prehováraní a so slzami na tvári som pristúpila na to, že mu ju dám.
Netrvalo dlho a rodičia splnili svoj sľub – kúpili mi šteniatko nemeckého ovčiaka Dessy (NO, s PP, Dessy z Arthemilly), ktorú teraz cvičím a chcem si s ňou splniť svoje „psičkárske sny“.
